gabriel dragon

Dnešným cieľom je, vyobrazenie balkánskej politickej reality, čisto z pragmatického hľadiska, zoskupenie ekonomických informácií o súčasnom Kosove a majetkových pomerov Srbsko vs. Kosovo. Čo nám pomôže lepšie pochopiť, prečo sa pri jednaniach /aj v Bruseli/ riešia okrem budúcich investícii aj nevysporiadané hospodárske vzťahy. Čo skrýva pojem, nevysporiadané hospodárske vzťahy oboch krajín, som sa rozhodol spracovať do dnešnej témy faktografického blogu a položiť si pár logických otázok, ktoré z toho vyplývajú.

Od vyhlásenia samostatnosti Kosova v roku 2008, ubehlo 12 rokov a je ťažko uveriteľné, že Srbsko v najbližších rokoch uzná samostatnosť Kosova a Metohije. Realita je taká, že sa žiaden srbský politik nezapíše do dejín Srbska, ako ten, ktorý o Kosovo prišiel. Vučič už vonkoncom nie. Zároveň si je vedomý toho, že Kosovo už pravdepodobne nikdy nebude súčasťou Srbska. Túto realitu pochopili všetky zúčastnené strany, preto sú hlavnou témou hospodárske otázky a spôsoby spolupráce a prepojenie ekonomík oboch štátov aj napríklad iniciatívou „mini-Schengen“. Všeobecne sa má za to, že po vstupe oboch krajín do EÚ, sa otázka uznania Kosova „stratí“ v ekonomickej spolupráci oboch krajín.

Kam to dotiahlo dieťa USA a EÚ ?

Ekonomickým faktom je, že po 12 rokoch samostatnosti síce HDP Kosova rastie, ale Kosovo spolu s Moldavskom patria k najchudobnejším krajinám Európy. Kosovo má od svojej samostatnosti negatívnu obchodnú bilanciu a neuspokojivý výkon. Kosovské hospodárstvo je nízkopríjmové, založené na financiách poslaných kosovskými migrantami pracujúcich v zahraničí a na medzinárodnej pomoci.

Podporou hospodárstva sú prevažne zahraničné investície, ale investori narážajú na problém pri dodávkach energie. Kosovská rozvodná sieť je totiž zastaralá a trpí častými výpadkami a nestabilitou dodávok.

Energetická spoločnosť Kosovskej samosprávy podpísala dohodu s albánskym prevádzkovateľom o vytvorení jednotného systému dodávok energie pre Kosovo – Albánsko. Kosovo opustilo srbskú energetickú sieť a stalo sa súčasťou albánskej siete. Dohoda nadobudla platnosť v apríli 2020. Takmer všetku elektrinu v Albánsku vyrábajú vodné elektrárne, zatiaľ čo vyše 98 percent elektrickej energie v Kosove sa vyrába v uhoľných elektrárňach. Napriek pokroku obe krajiny trpia nedostatkom energie z dôvodu nedostatočnej výroby, veku svojich sietí a krádeže elektriny.

Ekonomické reformy sa nedajú realizovať zo dňa na deň, ale v prípade Kosova ide hlavne o problém korupcie, politickej nestability, nezákonnej privatizácie / vysvetlenie ďalej v texte / a v neinvestovaní do zastaralých technológií.

Faktom je 30% nezamestnanosť a viac, ako 50% nezamestnanosť mladých. Pri počte obyvateľov 1,8 milióna, by bolo „znovupripojenie“ Kosova k Srbsku, z tohto pohľadu „malou ekonomickou samovraždou“.

Takže, čo sa stalo, že dieťa USA a EÚ /hlavne Nemecka/, nie je výkladnou skriňou geopolitických záujmov? Prečo nebola zabezpečená prosperita štátu a jeho obyvateľov? Namiesto toho bola zabezpečená prosperita úzkych záujmových skupín. O úlohe Kosova v narko-biznise, o privatizácii pani Albrightovej a spol. sa už toho popísalo dosť a nemá zmysel to zmieňovať. Ide mi o analýzu súčasného stavu.

Čo požaduje Kosovo od Srbska ?

V roku 2019, uviedla Kosovská diplomacia, pred vyjednávaním v Bruseli, že požaduje od Srbskej strany odškodnenie za vraždy, civilné obete, odškodnenie za kultúrne a náboženské dedičstvo, straty platov prepustených  a priame alebo fyzické škody na súkromnom a verejnom majetku, ku ktorým došlo v dôsledku krokov Srbska. Malo by ísť aj o náhrady škody na 127 000 budovách zničených podľa vojny, ktoré vraj boli poškodené zámernými bojovými akciami príslušníkov srbskej polície a armády. Zároveň očakáva aj časť dedičstva po bývalej JZR ( Juhoslovanskej zväzovej republike 1992-2003), vrátane vojenských a diplomatických zariadení.

Právnici zhodnotili tieto požiadavky nasledovne – Kosovo nemôže požadovať vojnové odškodnenie od Belehradu, pretože sa vojna viedla na srbskom území, takže Srbsko nemôže platiť odškodné svojej vlastnej časti územia.

Ďalšou požiadavkou bol dôchodkový fond pre občanov Kosova a návrat ich úspor zo srbských bánk. Odhaduje sa, že výška vkladov z 80. a 90. tych rokov bola cca 300 miliónov EUR. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o vrátení devízových úspor občanom bývalých Juhoslovanských republík. Toto nariadenie nezaväzuje, len Srbsko ale aj Slovinsko.

Ako sa vyjadrila Kosovská diplomacia, ide o body vyjednávania a očakáva sa, čo za to ponúkne Srbsko. Pripomeniem fakt, že Kosovo uznalo svoju nezávislosť v rozpore so srbskou ústavou a Srbsko ho stále  považuje za svoje územie. Takže srbský pohľad zákonite vychádza z tohto faktu. Slovensko rovnako neuznalo samostatnosť Kosova, čo je aj moje presvedčenie a preto je na mieste, aby som v tomto článku popisoval skutočnosti zo Srbského pohľadu a s ich interpretáciou faktov.

O čo prichádza Srbsko ?

Ďalším faktom je, že Srbsko spláca dlh Kosova a Metohije. Dlhy vznikli medzi sedemdesiatymi a osemdesiatymi rokmi 20.storočia a peniaze sa použili na stavbu ciest a železníc, na projekty v oblasti energetiky, baníctva, vodného hospodárstva a poľnohospodárstva. Infraštruktúru, ktorú využíva „samostatné“ Kosovo teda spláca Srbsko, ale Srbsko nevyberalo dane z tejto časti územia už 10 rokov. Paradoxom je, že so splácaním dlhu nemôže prestať, lebo by tým potvrdilo nezávislosť Kosova.

Dlh Kosova predstavoval v roku 2002 – 1,24 miliárd dolárov. Z celkového dlhu Kosova by malo byť 48 percent vrátených Svetovej banke, 34 percent Parížskemu klubu veriteľov a 16 percent Londýnskemu klubu.

Celkový dlh Srbska, voči Slovensku bol vo výške 24,73 miliónov dolárov, ale v zmysle podmienok Parížskeho klubu sa Srbsku odpustili dve tretiny dlhu. Srbsko navrhlo splatenie uznaného dlhu v priebehu 16 alebo 22 rokov, alebo jednorazovú splátku vo výške 7,21 milióna dolárov. Slovensko uprednostnilo jednorazové vyrovnanie  a ostávajúca splátka by už mala byť zo Srbskej strany platená.

Ak je Kosovo samostatné, prečo teda nespláca svoje dlhy ?

Trepça. 

Nie sú to len historické, národnostné a náboženské väzby Srbska na územie Kosova. Pragmatickým dôvodom je, aj obrovské nerastné bohatstvo, ktoré sa na nachádza na severe Kosova. Komplex Trepça neďaleko Mitrovice sa skladá z niekoľkých baní, ktoré tvoria minerálny pás nazývaný  Trepça. Ďalšou lokalitou je Brezovica. Prírodné zdroje v Kosove boli predtým chrbtovou kosťou priemyslu Juhoslávie.

Počas „humanitárnej“ bombovej kampane NATO, prestala ťažba v piatich baniach tohto komplexu.

Produkcia je však v súčasnosti nízka z dôvodu nedostatočných investícií do vybavenia. Medzi tieto prírodné zdroje, patria minerály a kovy, ako napríklad: hnedé uhlie, hliník, chróm, horčík, nikel, olovo, zinok, andezit, čadič, žula, vápenec a mramor.

Kosovo má piate najväčšie zásoby hnedého uhlia na svete. Niektoré zverejnené výskumy tvrdia, že Trepça má stále potenciál na výrobu 999 000 ton olova, 670 000 ton zinku a 2 200 ton striebra

Srbsko udáva, že je stále väčšinovým vlastníkom tohto komplexu a ako uvádza, 56 percent kapitálu je vo vlastníctve Rozvojového fondu Srbskej republiky a 22 percent sú rôzne spoločnosti zo Srbska. Okrem toho má Srbsko nahlásené pohľadávky v hodnote 268 miliónov EUR ( niektoré zdroje uvádzajú až 480 miliónov EUR)

Kosovská privatizácia srbského majetku

Kde je teda problém? V nezákonnej privatizácii. Kosovo dlhodobo pracuje na privatizácii srbských spoločností a jednou z nich je aj Trepça. Dohoda dosiahnutá v Bruseli o zastavení privatizácie by mala zabrániť nelegálnemu predaju srbského majetku, aj keď je pravdepodobne už neskoro.

Srbské spoločnosti mali veľké množstvo podnikateľských zariadení a majetku na území celého Kosova a Metohije, nie len na severe. Z čoho ostalo len 40 firiem, pretože zvyšných 1200 už bolo nezákonne sprivatizovaných.

Kosovo na predaj srbského majetku použilo Kosovskú Privatizačnú Agentúru.

Srbským majetkom, ktorý sa predal pod cenu, je napríklad závod Ferronickel v Koskovskom Glogovaci predaný za 37 miliónov firme Anfekol z Anglicka, ale jeho trhová cena sa odhaduje na pol miliardy.  „Post“ a „Telekom Kosova“ sa predali konzorciu nemeckého „Axos Capital“ a britskej „Najafi Company“ za 277 miliónov eur, zatiaľ čo spoločnosť Elektrodistribucija Kosova sa predala tureckému konzorciu „Steel and Limak“ za 26,5 milióna eur.

Srbským majetkom na území Kosova je aj pôda. Jej tretinu (320 000 hektárov) vlastnili štátne spoločnosti, 14 percent bol majetkom súkromných subjektov (156 000 hektárov), zatiaľ čo 15 percent bolo v súkromnom vlastníctve Srbskej pravoslávnej cirkvi (160 000 hektárov).

Nejde o udávané hodnoty a cenu majetkov Srbska, tie môžu byť sporné. Ide o princíp, lebo majetok Srbska, odhadovaný na 220 miliárd dolárov sa v Kosove predal, za údajných 800 miliónov, hoci podľa rezolúcie BR OSN č. 1244, na to kosovské orgány nemali nárok.